Letný výlet stopom do Viedne, august 2011
Tento článok je písaný z odstupom času, pomerne veľkým odstupom času a preto je pravdepodobné že tu nebudú uvedené také detaily a veci ktoré ma zaujali pred mesiacom na našom výlete do Viedne, no napriek tomu verím že ostali tie lepšie veci z neho...
Brigádoval som už nejaký ten týždeň cez leto vo firme Alfatel, kde sme stavali telefónne stĺpy a zapojovali zásuvky do internetu (je možné, že ak pôjdete autom po Vysočine, prejde okolo nejakého stĺpu ktorému som kopal jamu alebo ktorý som pomáhal zdvíhať), keď chalani Dano a Migo prišli s tým že pôjdu stopom do Viedne. Chcel som si to tiež skúsiť tak som sa pripojil. A veru som neľutoval.
Týždeň sa už končil a bol tu piatok. Posledný deň v týždni kedy sa pracuje a nasledujú dva dni voľna, kedy sa môže človek venovať sebe. Tentokrát som nešiel autom s ostatnými do Brna ako predošlé piatky, ale povedal som Milošovi, nech ma vyhodí na kraji Jihlavy, niekde kde by som mohol stopovať smerom na Viedeň. Vysadol som neďaleko jihlavského 310m dlhého tunela, sadol do trávy pri krajnici, schytil papier, fixu a pustil sa do výroby ceduľky "WIEN". Behom 10 minút bola na svete.
Postavil som sa na krajnicu a začal stopovať. Autá okolo mňa prebiehali jedno za druhým a nevedel som povedať či sa mi podarí v priebehu nasledujúcich hodín chytiť nejaký stop. Aby mi čakanie prebiehalo rýchlejšie, pomaly som kráčal popri ceste. Kráčal som takto asi už dve hodiny a Jihlava bola dávno za mnou, keď mi zastavil menší kamión. Musel som k nemu pobehnúť, rýchlo som nasadol, zavrel za sebou dvere a šofér naštartoval smerom na Znojmo. Cestou som sa o ňom niečo málo dozvedel. Bol to Peter, ktorý predtým jazdieval kamiónom do Poľska a na Slovensko a teraz jazdí denne medzi Znojmom a Prahou.
Po niekoľkých týždňoch strávených prevažne na Vysočne to bola príjemná zmena opäť uvidieť južnú Moravu. V Znojme som zavolal Danovi a oznámil mu môj príchod do Znojma. Migo a Dano ešte ani nezačali stopovať, Dano akurát odchádzal a Migo bol ešte v práci. Mal som čas. Dostatok času.
Pocítil som únavu a rozhodol sa hľadať miesto, kde by som si mohol sadnúť na polhodinku a odpočinúť si. Najlepšie nejakú lavičku v parku alebo pred bytovkou. Zašiel som do nejakej obytnej zóny pri ceste, kde som na jej okraji pri ihrisku pre deti našiel jednu.
Poriadne som od rána nejedol a nemal som pri sebe žiadne jedlo. Rozmýšľal som o tom či nie je niekde na blízku nejaký obchod, kde by som si kúpil nejaké pečivo aj do Viedne. Nakoniec som zbadal Albert a kúpil trochu jedla, nech mám aj cez víkend čo jesť. Takto vychystaný som už len musel prejsť do Hati (vesnica za Znojmom, pár kilometrov za ňou je hranica s Rakúskom) a potom už len chytiť ďalší stop.
Most cez Dunaj
Čakám si tak pri ceste, ruka natiahnutá, okolo premávajú autá so značkami W... a ja tu stále stojím, no zrazu zastavuje jedno a bliká svetlami. Potešil som sa a nasadol som. Spočiatku mierne ticho, potom hovorím lámanou nemčinou (na škole som sa dlho učil nemčinu, no moje vyjadrovacie schopnosti o tom nesvedčia) a vyzerá to, že si snaď aj niečo povieme. Cesta ubieha a ubieha blíži sa Viedeň. Hans (vlastní vo Viedny obchod s obrazmi, predáva a kupuje obrazy) mi oznamuje "...we are already landing...", vstupujeme do Viedne, už len úvod je dychberúci. Štvorprúdová diaľnica budovy vyššie než som videl poslednú hodinu a pol cestou. Som vo veľkomeste.
Hans mi zastavil v križovatke, rozlúčil som sa a zašiel na doporučenú zastávku odkiaľ by som sa S-Bahn (taká šalina) dostal do centra Viedne k Stefansdomu. SMER STEFANSDOM!
Po zhliadnutí cien lístkov som sa chcel ísť prejsť peši do centra, to snáď zvládnem. Je pravda že v malom meste sa dá prejsť behom 2h z jedného konca na druhý. Viedeň to rozhodla nebola. Z dvoch hodín sa tak stalo šesť!
Najprv som šiel zlým smerom, potom som sa vracal, neskôr som sa spýtal domorodcov, ktorým smerom sa dostanem k Stefansdomu. Kráčal som už tak dlho, že bolo jedno kadiaľ idem, len nech dojdem do centra konečne a budem si môcť sadnúť. Volal som aj s Danom, ktorý medzitým dorazil tiež do Viedne. Brodil som sa a brodil Viedňou do vytúženého centra.
Stefansdom konečne predo mnou. Stretol som sa Danom. Sedíme, volám Migovi ako je na tom. Sedí v metre a je na ceste k nám, za polhodinku tu bude pri nás. Stačí mi len sedieť a oddychovať, zničený som neskutočne. Niekoľkohodinový pochod z veľmi ťažkým batohom na sebe. Len oddychovať.
Náš nocľah
Ako blesk z čistého neba sa zjavuje Migo. Konečne sme sa stretli. Noc už hrozí, miesto na spanie by bolo to najlepšie. Prechádzame cez Viedeň a hľadáme niečo nenápadného. Málo nápadné miesto sa našlo, vybrali sme sa teda večer nájsť nejakú krčmu. Toto sa nakoniec ukázalo ako nesplniteľná úloha, ktorá bola po miernej námahe zrušená a vybrali sme sa spať ku skupinke stromov neďaleko mosta nad riečnym kanálom.
Viedeň
V noci bola miernejšia zima. Mal som spacák, vďaka nemu som sa teda vyspal pomerne v teple, chudák Migo spal pod tenkou dekou na tvrdej zemi a nevyzeral po prebudený najšťastnejšie. Nový deň vo Viedni bol pred nami, najprv sa zbaviť zbytočnej záťaže a potom na obhliadku mesta, nech z Viedne niečo vidíme, keď už sme tu.
Kúpili sme si celodenný lístok na mhd (S-Bahn, U-Bahn, ...) aby sme mohli zložiť naše veci do úschovne na nádraží, kde si ich neskôr vyzdvihneme. Automaty na lístky do metra vo Viedni sú veľmi dobré v tom, že berú aj papierové eurobankovy, čo značne uľahčuje prácu s nimi. Pár zastávok na Floridsdorf a boli sme bez vecí, takže sme mali celý deň na pamiatky.
Nepamätám si už presne, kde sme začali, ale bolo to pravdepodobne niekde v meste, kostolmi, pretože sme spali blízko celého centra Viedne.
Stephansdom - stojí v srdci Viedne. Navonok obrovská stavba, na jednej časti prebiehala momentálne rekonštrukcia no aj napriek tomu to bol pekný pohľad. Časť kostolu je sprístupnená zadarmo, ak by sme však chceli ísť aj pomedzi lavičky, museli by sme zaplatiť vstupné.
Viedenská univerzita - vošli sme do priestrannej haly obloženej mramorom, na stene sme zbadali tabuľu, do ktorej boli vyrýpané a pozlátené mená doterajších riaditeľov, mnohé z týchto mien sú všeobecne známe zo školských čias. Prešli sme na dvor za univerzitou, kde po obvode boli rozostavené busty rôznych významných ľudí.
Stará radnica - túto budovu sme si prezreli zvonku, pôsobila príjemným dojmom. Akurát v ten deň ešte prebiehala nejaká filmová akcia, takže pred radnicou bolo rozložené obrovské plátno a lavičky na sedenie.
Schonbrunn - to najlepšie nakoniec. Metrom sme šli takmer na koniec trasy. Vystúpili sme a hádali ako bude toto letné sídlo vyzerať. Jeho grandioznósť predčila naše očakávania. Obrovské nádvorie vykladané mačacími hlavami, dvojposchodová budova zo zelenou plechovou strechou a vysokými stropmi. To boli len počiatočné dojmy. Po stranách nádvoria vidno vchody do záhrady. Prešli sme pod oblúkom a pred nami sa zjavila udržiavané záhrada. Po hodine obdivovania sme ešte stále prešli asi len tretinu tejto záhrady. Bola skutočne obrovská a nádherná. Aleje stromov, zastrihnutý trávník, Poseidonova fontána. Schonnbrunn je nepochybne šľachticke sídlo, vidieť na ňom že je to sídlo zámožných pánov. Tu sa začalo stmievať a naša obhliadka mesta sa skončila.
 |
 |
Schonbrunn a jeho záhrada
Po obhliadke Schonbrunnu sme opäť raz zišli do metra a vybrali sa späť do centra do parku, aby sme si ľahli spať. Ráno sme chceli vyraziť naspäť do Brna.
Vstal som, umyl sa a najedol. Vybrali sme veci z úložnej skrinky na stanici a rozlúčili sme sa s Danom. Ten sa rozhodol, že bude stopovať na diaľničnom privádzači v meste, zatiaľ čo ja s Migom som chcel ísť na diaľničný privádzač na okraj Viedne. Danove rozhodnutie sa ukázalo ako najrýchlejšia cesta späť do Brna. S Migom sme sa odviezli na úplny okraj Viedne a peši prešlapali do susediacej dediny. Tam sme sa potom rozdelili, ja som pokračoval na ďalší privádzač.
Kráčal som popri ceste hodinu a myslel som že už nenájdem privádzač. Stopoval som, veľa áut nešlo touto cestou, nedivil som sa tomu moc, bola nedeľa a pravdepodobne väčšina Rakúšanov má diaľničnú známku, nejazdia preto po normálnej ceste. Slnko svietilo a bolo veľmi teplo, počasie ako stvorené na peší výlet. Už ma to prestávalo baviť kráčať len tak, keď tu zrazu zastavilo auto pri krajnici. Nasadol som, viezla sa v ňom pani so synom a povedali mi, že ma odvezú po najbližší diaľničný privádzač, kde sa mi bude lepšie stopovať. Súhlasil som a za päť minút som sa s nimi rozlúčil.
Malý kruhový objazd a na ňom odbočky do ďalšej dediny alebo na diaľnicu do Brna. Presne tou diaľnicou som chcel ísť. Batoh som hodil na kraj cesty. Čakal som a čakal, dlho sa neobjavovalo žiadne auto, potom nejaké prešli a potom zas dlhú dobu nič. Prvá hodinka ubehla len tak, potom som začal pochybovať, že tu niekoho stopnem. Vrátiť sa späť do Viedne sa mi už nechcelo, bolo to ďaleko a stratil by som tým veľa času. Rozhodol som sa ešte počkať na mieste, dúfajúc, že niekto zastaví. Keď už aj po dvoch hodinách nikto nezastavoval, začal som mať vážne pochybnosti. Medzičasom sa mi stihol vybiť mobil, žiadna komunikácia s okolím nebola možná. Na konci tretej hodiny som si povedal, že sa vyberiem peši smerom k hranici a cestou snáď niekoho stopnem.
Opäť s batohom na chrbte som kráčal a stopoval. Predo mnou som videl na horizonte veterné vrtule na výrobu elektriny. Chcel som si ich obhliadnúť zblízka. Tieto vrtule vyvolávajú dojem že sú veľmi blízko, no to nebola pravda. Keď som stál pod jednou z nich, bol som rád, že som prešiel túto dlhú cestu, pretože sa mi jednoznačne oplatila.
Doprava v centre Viedne
Moja momentálna situácia nebola bohvieaká. Nemal som žiadny stop a bolo už poobede. Nemal som ani žiadnu mapu Rakúska a posledné dve hodiny sa mi zdalo, že všetky dediny sa volajú rovnako. Pokračoval som teda popri diaľnici aby som mal istotu že idem správnym smerom.
Kráčal som tak, nemal som už ani náladu stopovať, len som zbadal pri krajnici auto s anténou na streche. Spýtal som sa či je rádioamatér, dozvedel som sa, že je to anténa na CB. Bol to Poliak pracujúci v Rakúsku a idúci domov. Po chvíli ma zobral, že ma vyhodí v Brne. Bol som spokojný, konečne po asi šiestich hodinách som bol na ceste domov.
Diaľničný privádzač smerom na Brno
Týmto stopom som došiel až do Brna kde som už v krajine, kde som rozumel všetkému čo ľudia hovoril, nasadol na najbližšiu šalinu a doviezol sa späť na koleje. Dano sedel na izbe a počúval hudbu. Predbehol ma o také 3 hodiny a medzitým kúpil v obchode pivečká. Po dvoch dňoch som sa osprchoval. diskutovali sme a čakali na Miga, o ktorom som sa dozvedel, že po tom ako tiež nemohol chytiť stopa, vrátil sa späť do centra Viedne, kde stopoval pri diaľnici. Nanešťastie stopoval za označením diaľnice a pristavili sa pri ňom policajti, tí ho skoro zatkli a teda chcel ísť do Brna vlakom. Už sme aj spali s Danom, keď nakoniec Migo ráno o druhej dorazil. A to bol koniec nášho výletu.