IARU HF Championship 2011
Minulý rok som sa zúčastnil prvej polovice tohto závodu ako pozorovateľ. Pamätám si že vtedy sa tento závod spojil s brigádou a doobeda sme sa venovali výstavbe piecky, skôr prebúravaniu otvoru v stene aby bolo kadiaľ viesť komín. Potom sa ostatní operátori pustili do vysielania.
Začiatok
To bolo v čase, kedy som nemal ešte koncesiu, no chystal som sa na skúšky a poctivo som sa učil povoľovacie podmienky a venoval sa štúdiu materiálov z hamradio.sk pre žiadateľov o koncesiu. To bolo pred rokom. Odvtedy čas pokročil, ja som dostal koncesiu a teda aj povolenie vysielať na pásme v rozsahu treidy Novice.
Tento rok sa nechystala žiadna aktivita a nevyzeralo to, že by sa niekto chystal vysielať z rádioklubu v tomto závode, tak som sa chopil príležitosti a povedal si že si ho odbehnem. Ešte som nevysielal v závode v ktorom by som spravil viac ako 70 spojení, tak som sa tešil na novú skúsenosť a na to že zlepším svoje operátorské schopnosti. Aspoň popočúvam ako robia spojenia skúsení operátori a okukám ich techniku. Nesklamal som sa.
Do klubu som prišiel asi dve hodiny po začiatku závodu, chcel som čo najskôr nabehnúť na pásmo, zapojil som teda anténu, nahodil istič, natiahol istič, spustil logger, vyskúšal si v rýchlosti jeho ovládanie a konečne zapol transceiver.
Ozval sa známy šum pásma. Otočil som ladiacim knoflíkom a už som počul ruch závodu svetového formátu. Pásmo plné staníc z Európy, bol ešte deň a teda som nemohol čakať že začujem Ameriku alebo niekoho iného. Predpokladal som že na tak ďaleké spojenia si budem musieť počkať kým zapadne slnko. Začal som teda spojeniami po Európe. Žiadna sláva. Nie že by nebolo dostatok staníc, no rýchlosť s akou som vyhľadával stanice nebola najlepšia a preto mi spravenie prvej päťdesiatky spojení trvalo takmer tri hodiny. Predpokladal som že to spočiatku pôjde nejak tak, veď som si prišiel vycibriť techniku, nemohol som očakávať že hneď v prvej hodine spravím sto spojení.
Magický nápoj
Pokračoval som v spojeniach po Európe, keď už začalo zapadať slnko a po nejakej hodine sa úplne zotmelo. Prešiel som na vyššie pásmo a plný očakávnia som ho prehľadával, či nezačujem prefixy na N, K alebo W. Po chvíli som našiel čo som hľadal. Pozorne som vypočul značku, stlačil PTT a snažil sa na seba upozorniť. Nepodarilo sa to hneď na prvýkrát, vyčkal som teda a skúsil druhý raz. Konečne. Protistanica ma začula, povedala mi svoj report a číslo ITU zeme. Odpovedal som rovnakými informáciami a spokojne zaznačil do logu spojenie. Hurá. Potom som spravil ešte niekoľko spojení s druhým kontinentom.
Bolo už po polnoci a začal som sa cítiť mierne ustatý. Sedel som pred transceivrom cítil ako sa moje telo chystá na spánok. Oči sa mierne zatvárali a mozog už len pasívne čakal na niečo čo by ho prebralo, no potrebný signál sa nie a nie dostaviť. Vedel som že ak niečo nespravím, moja produktivita rýchlo klesne a po exponenciálnej krivke sa priblíži k nule. To som však nemohol dopustiť, od hranice dvesto spojení ma delila ešte ďalšia stovka.
Stavil som preto na kávový produkt potravinárskeho priemyslu a vybehol von po nejakú vodu. K umývadlu s vodou treba totiž obísť budovu rádioklubu, čo je asi dvadsať metrov a zobrať si kľúč aby si mohol človek otvoriť dvere.
Nabral som vodu do rýchlovarnej kanvice a nechal ju zovrieť. Medzitým som si pripravil hrnček a namiešal kafé, aby som vydržal aspoň hodinku a pol hore. Sadol som si na stoličku a v kľude ho vychutnal. Nebolo zlé.
Kuchynka
Coffé break som vyčerpal, sadol som za zariadenie a pokračoval. Po dvoch hodinách som cítil, že účinky tohto nápoja pominuli a opäť som sa cítil vyčerpane. Zložil som lehátko zo skrine a rozložil ho nech si aspoň na hodinku odpočiniem a s novými silami potom pokorím hranicu dvesto spojení. Nastavil som budík, pretože ako sa poznám, ak by som to nespravil, spal by som aj päť hodín.
Otvoril som oči a pomaly vstal. Vyrušilo ma ako niečo ustavične zvoní na stole. Pozrel som sa tým smerom a uvidel že je to môj budík. Zdá sa mi, že keď spím, tak sa hodiny skracujú a keď vstanem, tak nadobudnú svoje obvyklé trvanie. Takže opäť do práce.
Spojenia na diaľku už tak nešli ako v noci, predpokladal som že ešte slnko nesvieti, ale každú chvíľu vyjde. Cez zastrené závesy som ho nevidel a nechcelo sa mi vstávať aby som ich odhrnul. V loggeri som videl, že už má svitať, tak som vstal aby som si to overil a skutočne. Vonku už bolo svetla skoro ako na obed a to bolo tak päť hodín ráno. Spravil som dvadsať hodín a ľahol si na lehátko trochu sa zrelaxovať po krátkom spánku. Len som zatvoril oči a keď som ich otvoril, zistil som, že medzitým ubehli asi tri hodiny. Povedal som si, že teraz už musím vydržať a dokončiť závod.
Na americké spojenia som už nepomýšľal, keďže vonku už bolo dostatok svetla, tak som sa pustil do tých európskych. Natočil som smerové Yagi antény smerom na východ a skúšal kto sa ozve. Našiel som voľný kmitočet na 21Mhz a pustil sa do volania výzvy. Po desiatich minútach sa začali ozývať Rusi, Ukrajinci a na moje prekvapenie aj Taliani či pár Nemcov.
Takto som dokončil závod. Prišli dve hodiny poobede, čas kedy mal závod skončiť. Konečne nadišiel okamih, kedy všetci mohli zhodnotiť ako sa im darilo. Na DX clusteri sa objavilo pár úsmevných spotov. Pozrel som do denníku a tam to bolo na obrazovke: 275 spojení.
S výsledkom som celkom spokojný, ďalší rok mám čo prekonávať, no to už pôjdem aj CW prevádzkou, takže to bude výsledok minimálne dvakrát lepší ako teraz :)
Dopočutia o rok!